Všetci sme o tom počuli, všetci sme toho už veľa videli, ale teraz sme sa rozhodli to miesto navštíviť. Miesto plné smútku, nespravodlivosti a bezmocnosti...
Naša cesta sa začínala ako inak ako pred Hoťapom a to presne v utorok 14. septembra. Odchod bol už o 5:45, a tak sme skoro všetci – VIII.OG, IV.A - prišli ešte len s polootvorenými očami. To nebol žiadny problém, pretože nás čakala viac ako štvorhodinová cesta do Osvienčimu. Väčšina z nás striedavo doháňala spánkový deficit, ostatní – tí viac vyspatí, si našli nejaké zábavky, a tak cesta ubehla rýchlo.
Do zajateckého tábora Auschwitz I sme prišli s menším omeškaním, a preto sme sa museli trošku poponáhľať. Pridelili nám sprievodkyňu, ktorá, ako sme sa neskôr dozvedeli, bola tiež v tábore väznená.
Náš vstup do tábora bol veľmi neočakávaný. Predstavovala som si to všetko pochmúrne, smutné a depresívne, ale keď som vkročila dnu, nikdy by som nepovedala, že sa tu diali také strašné veci. Krásna zelená tráva a k tomu všetko zaliate slnkom... toto v spojení s hrôzostrašným usmrcovaním nevinných ľudí mi nešlo dohromady. Postupne som však svoj názor začala meniť. Čím viac blokov sme navštívili, tým viac som tomu začala veriť... tie neuveriteľné kvantá ženských, mužských či detských topánok, okuliarov, hrebeňov, kufrov... ľudské vlasy, ktoré sa počítali na stovky kilogramov... množstvo fotiek ľudí, ktorí za nič nemohli a aj tak tu museli zaplatiť svojím životom.
Po prehliadke sme sa presunuli autobusom 3 kilometre ďalej do koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau, ktorý bol najväčším nemeckým vyhladzovacím táborom v období nacizmu. Auschwitz - Birkenau je známy aj tzv. bránou smrti, ktorou sem vlakmi dovážali deportácie.
Po tejto exkurzii sme už boli unavení, a tak sme sa všetci nasáčkovali do autobusu a pomaly sme sa vracali späť na Slovensko. Bolo nezvyčajné vidieť mojich stále vtipkujúcich spolužiakov takých vážnych, sústredených, zaujatých... Myslím si, že toto miesto by mali navštíviť všetci. Pomôcť obetiam holokaustu už nemôžeme, ale môžeme si ich uctiť a snažiť sa, aby sa niečo takéto už nikdy nestalo.
D. Gažiová, VIII.OG
Foto: pozri fotoalbum