Nie je exkurzia ako exkurzia. Presne s touto myšlienkou v hlave som nastupovala 8. septembra presne o 5:30 ráno do autobusu. Nielen mňa, ale aj celú septimu a tretiakov čakala dlhá cesta až za hranice Poľska – do Osvienčimu.
Pred budovou, v ktorej sa kupujú lístky, sme si spolu s ďalšími stovkami ľudí z celého sveta okolo nás ešte neuvedomovali, kam sme prišli. Dostali sme prvé inštrukcie. Všetky batohy a tašky nechať v autobuse. Po prechode bezpečnostnou kontrolou sme všetci dostali slúchadlá. Stretli sme sa s našou poľskou sprievodkyňou rozprávajúcou po česky a návšteva najväčšieho koncentračného tábora sa mohla začať.
Do vnútorného areálu ohradeného vysokým plotom z ostnatého drôtu sme sa dostali cez známu bránu „Arbeit macht frei“ – práca oslobodzuje. Nie však v Osvienčime. Na prvý pohľad to vôbec nevyzeralo hrozivo. Pravouhlé ulice, zazelenané stromy, tráva a vysoké domy z červených tehál. Avšak pravda zachovaná vnútri týchto barakov nejedného z nás zamrazila. Všetky tieto budovy slúžili na rôzne účely. V jednej bola kuchyňa, v druhej nemocnica, väčšina však slúžila ako čakáreň na smrť. Postupne sme vchádzali do viacerých blokov, ktoré sú už dnes prerobené na múzeá a pamätné miesta. V jednom sme videli zdokumentovanú cestu Židov na smrť. V druhom zase cely a mučiarne, v ktorých na ňu čakali. V treťom boli zachované a vystavené osobné veci, ako kufre, hrnce, šálky, hrebene... a vlasy. Takmer dve tony vlasov za jednou vitrínou.
Toto bola len prvá časť, ktorú sme mali absolvovať. Po krátkej prestávke sme sa presunuli len o tri kilometre ďalej do druhej časti tábora – do Birkenau. Na fotkách toto miesto vždy vyzeralo dosť veľké. Na vlastné oči to bol obrovský komplex a jeho stredom viedli úplne rovné koľajnice, po ktorých kedysi prichádzali transporty. Koľajnice rozdeľovali komplex na dve časti. Na pravej strane boli drevené domy a na pravej domy z tehál. Takmer všetky slúžili na ubytovanie. Obyvatelia tábora tu však žili v katastrofálnych podmienkach. Na vlastné oči sme mali možnosť vidieť drevené prične, na ktorých spávali, spoločnú kúpeľňu či toalety, ktoré predstavovali len vybetónovaný otvor do zeme.
Naša prehliadka sa chýlila ku koncu. Každý sme stáli s vlastnými myšlienkami a pri priestore na otázky nikomu nenapadali tie správne slová. Prehliadka koncentračného tábora spojená s výkladom a všetkými informáciami, ktoré sme dostali, obsahovala v sebe všetko to, čo sme potrebovali vidieť. Ako sa hovorí, radšej raz vidieť, ako stokrát počuť.