Celý týždeň som nebola doma. Ani v škole. Vymeškala som celý týždeň. A vlastne som nebola ani na Slovensku. Ja, Daniel, Lorenz a ďalší žiaci so siedmich krajín strednej a východnej Európy sme odcestovali do Berlína. Tvorili sme tam Klick. Klick, to sme vlastne my. Stojíme na pevnej základni Goetheho inštitútu a tvoríme online časopis pre mladých a o mladých. Týždeň od 10. do 15. októbra to bolo naše druhé spoločné, no zároveň posledné stretnutie, posledný workshop predtým, ako nás niekto znovu vystrieda.
Len nedávno sme sa vrátili. Na vlakovej stanici doma v Novej Bani som sa zvítala s mojou mamou. Prvá otázka bola „Ako bolo?“. To isté sa ma spýtal otec, starká, priatelia aj spolužiaci a v podstate každý, kto vedel, že som sa vrátila z Nemecka. Tak teda, ako bolo?
Cesta bola dlhá, ale ubehla rýchlo. Let bol skvelý, ale pristátie nečakane tvrdé. Počuť znovu nemčinu bolo prekvapivo ťažké (a rozumieť ešte ťažšie). Hotel Transit nám ponúkol výborný nocľah a ešte lepšie raňajky (no najlepšiu večeru). Privítali nás známe tváre z Čiech, Maďarska, Poľska až po Estónsko, no v neposlednom rade naše vedúce, Eva a Karo. Večer krajín zas raz nesklamal. Rýchla sprcha, posteľ a týždeň sa mohol začať.
Gelbe Vila – miesto činu. Presne tu sa začal kolotoč workshopov o copyrighte či blogovaní. Avšak gro a cieľ tohto workshopu bolo stretnutie so žiakmi berlínskeho gymnázia. Predchádzalo tomu rozdelenie do skupín a dôkladná príprava. Nebolo to len také hocijaké stretnutie. Interview na stále aktuálnu tému migrácia a integrácia bolo o to zaujímavejšie, že sme sa stretli osobne s utečencami z Afriky a Ázie. Spoznali sme ďalších nových nezabudnuteľných ľudí. Nasledovalo spracovanie textu, nahrávok, fotiek a konečne blogovanie. Vznikli ďalšie skvelé články. (prečítať si ich môžete na stránke http://blog.pasch-net.de/klick/ )
Tento týždeň nebol len o písaní a workshopoch. Boli sme predsa v Berlíne, v jednom z najznámejších a najzaujímavejších miest sveta. V rámci iných aktivít a voľného času sme navštívili viaceré známe a vyhľadávané miesta: Branderburgskú bránu, Bundestag, Potsdamer Platz, Berlínsky múr, pomník holokaustu, Berlínsky dóm, berlínsku hlavnú stanica, Charlottenburg. Nesmela chýbať vyhliadková plavba loďou po rieke Spree, Pergamon múzeum, výstava fotiek v C/O galérii a hlavne berlínsky kebab.
Týždeň sa závratnou rýchlosťou blížil ku koncu. Všetci sme si to uvedomili v piatok večer pri balení kufrov. Posledná večera, posledná noc, posledné raňajky, posledný pohľad, posledné objatie, posledné „ahoj“. Všetko s prívlastkom „posledné“ je deprimujúce. Prežili sme však nezabudnuteľný týždeň plný nezabudnuteľných skúseností a zážitkov. Po sedemhodinovej ceste naspäť na Slovensko som pobozkala svoju mamu a povedala som jej len „Bolo dobre.“ A to muselo v tej chvíli stačiť.
Píšem tento článok a rozmýšľam, čo takýto pobyt v Berlíne človeku dá a ako ho zmení. Robím si poznámky.
- Zmena názoru a pohľadu na svet
- Spoznanie novej kultúry a vôbec mentality ľudí
- Noví ľudia, nové skúsenosti, nové vedomosti
- Jazyk v praxi
- Nezabudnuteľné zážitky
...
Teraz mi neostáva nič iné, len sa poďakovať. V prvom rade poďakovať Goetheho inštitútu za takúto možnosť. Strávila som dva týždne mimo Slovenska. Ďalej moja vďaka patrí Eve Pitscher a Karoline Kerkai, skvelým ženám, ktorá nás mali na starosť a dbali na naše bezpečie a pohodlie. Posledné ďakujem patrí vám všetkých, ktorí ste boli spolu so mnou v Berlíne a vytvorili jedinečný zážitok, ktorý navždy ostane v mojej pamäti. (pozri Fotoalbum)
Simona Pavolová, septima
